kľúčové slová: perpetuálny vývar, oheň, ohnisko, foyer, teória pyrofilného primáta
Hľadím na skamenelé ohniská dôb minulých,
ktorých náplňou kedysi bolo varenie večného vývaru z kostí.
V ostatkoch vývarov dekonštruujem pyrofilného primáta kdesi vo vnútri mňa.
Už zabúdam kto som
a upadám do stavu ne-rozpomenutia.
Vpadám dnu,
fascináciou z ohňa odrazov,
svetiel bojujúcich s tmou,
som väzňom ich vlnení.
Trhám oheň z kontextov vo foyer.
Vo vstupnej hale,
z ktorej sa nedá výjsť.
V prostrediach nie tak chladných jaskýň
rozpomínaním zabúdam.
Chránim si svoj perpetuálny vývar
a pýtam sa kto patrí komu
čo patrí čomu.
Kto uniesol koho
a kto zanikne prv.
Môj generáciami uchovávaný koncentrát
okrem toho genetického.
Vlastníctvo vzácneho zlata,
vlastníctvo vlastného zlata.
Rituálna repetícia stráženia
zdá sa byť teraz taká nepodstatná.
Už neovládnem plameň
a vchodom, ktorým sme vošli
musíme aj výjsť.
Ešte vlastním vzácne zlato, alebo ono mňa…
a úspešne ďalej klamem vznešenú divokosť.
V každom ohni sídli duša pohľadu
nekonečnej nadvlády.
Na to nesmiem a musím zabudnúť.
Lineárne plemenisko.
Semenisko.
Čo spôsobuje vznik a čo zánik?
Inštalácia je metaforou a ironickou ilustráciou typicky ľudskej vlastnosti – nekonečnému chtíču prisvojovania si vecí, domestifikovania a nadobúdania moci nad prírodnými javmi. Zobrazuje interiér a jeho teplo ako symbol vytvárania si vlastného sveta bezpečia aj napriek tomu, že sme si „pôvodný“ svet iba prisvojili a de-interpretovali ho.
Paralelou domestifikácie bez opýtania je vzťah medzi pravekým ohniskom a kultúrnym dedičstvom väčšiny domácností po celom svete, ktorým je vývar - tekuté zlato, charakteristika domova. Ovládnutie ohňa a elektrického prúdu sú prvé technologické vynálezy, ktoré nás ako ľudstvo vytvorili takých akými sme dnes. Jediným protipólom prínosu tohto vynálezu tak musí byť zánik nás - takých akými sme dnes.
